Stavím sa s vami, že to nerisknete. A túto stávku vyhrám. Aby som bola presnejšia, vyhrám v pomere 2:1. Mne sa to oplatí. Vám?
Ak rozmýšľate, ako si môžem byť takým niečím istá, tak môžem – hovorím o averzii k state a na konci tohto článku si budete istí aj vy. Idete do toho so mnou?
Averzia ku strate (angl. Loss Aversion) je kongnitívne skreslenie, ktoré nachádzame v kognitívnej psychológii, behaviorálnej ekonómii a v rozhodovacích teóriách, preto sa mu nevyhneme. Prvý krát ho opísali Amos Tversky a Daniel Kahneman, je súčasťou ich Prospektovej teórie (Tversky & Kahneman 1979) a hovorí o našej jednoduchej (a veľmi často prítomnej) tendencii vyhýbať sa stratám na rozdiel od toho, ako by sme sa potešili prípadnému zisku.
Inak povedané, stratiť 10 EUR nás doslova bolí 2x viac ako nás teší 10 EUR získať. Lenže, nehovoríme len o peniazoch (aj keď o peniazoch hovoríme vždy na prvom mieste, ako by povedal klasik), hovoríme o akýchkoľvek rozhodnutiach, preto stojí zato sa na averziu ku strate pozrieť podrobnejšie.
Tak ktorý je dnes na rade? Tak ktorý?
Aj keď je averzia ku strate primárne známa pri rozhodovaní vo finančných otázkach, nie je tomu zďaleka tak. Každým rozhodnutím niečo získavame a niečo strácame a skutočnosť, že sa nám to lepšie počíta v peniazoch, je len čerešničkou na torte.
Medzi ziskom a stratou je ešte miera rizika, ktorú všetci podstupujeme, keď sa rozhodujeme. Zariskujeme a nebudeme sa báť ochutnať novú príchuť zmrzliny, vybrať kandidáta s „neštandardným“ životopisom, zostať s manželom/kou alebo sa rozviesť, vybrať nového dodávateľa vzdelávania – nie je dňa ani hodiny, kedy by sme rozhodovaním nenarazili na averziu ku strate.
Kto zato môže?
Ako to už býva, aj za averziu ku strate môžu všetci a nikto, teda “oni“. Spôsobuje ju zmes našich neurologických a sociálno-ekonomických faktorov, v kombinácii s našim kultúrnym zázemím. Jednoducho povedané, náš mozog, životný štýl, vzdelanie, zamestnanie, výška konta, rodina, vzťahy v práci, súkromí a iné. Mnoho iného…
Zase mozog
V prípade averzii ku strate sa v mozgu aktivujú 3 špecifické oblasti. Ak sme spomenuli strach, prvou musí byť, zákonite, amygdala.
Amygdala strach spracováva, preto je prvá, ktorá doslova „vyskočí“, keď zbadáme napríklad vlčiaka. Je jej úplne jedno, že pes je najlepší priateľ človeka, vlčiaky patria k najľahšie cvičiteľným plemenám a tento má ešte aj náhubok, pre amygdalu je to veľká chlpatá šelma s tesákmi a navyše slintá. Rovnako zareaguje, aj keď vidíme haváriu na diaľnici ako pozorovateľ alebo ako účastník. A stojí pevne pri nás, keď sa bojíme, že o niečo môžeme prísť. O čokoľvek alebo o kohokoľvek.
Druhou oblasťou je oblasť nazývaná prúžkované teleso (alebo striatum). Prúžkované teleso sa nachádza hlboko vo vnútornej časti hemisfér a je súčasťou tzv. bazálnych ganglií (len pre prípad, keby ste ho hľadali).
Striatum má na starosti chyby v predpovedaní. Keď náš mozog vykalkuluje, že sa niečo stane, ale ono sa to potom nestane, naše prúžkované teliesko sa rozsvieti. Teda , ak „počítač“ zaznamená nesúlad medzi očakávaním a skutočnosťou: bum, striatum zapnuté! Je síce pravda, že vďaka tomuto je dôležitou súčasťou mozgu pri učení sa, lebo nabudúce bude naša „predpoveď“ zase o čosi presnejšia, ale čo to má spoločné s averziou voči stratám? Viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Zatiaľ, čo naša amygdala je veľmi zaneprázdnená strachom, že niečo ideme stratiť, naše prúžkované teliesko nám pomáha predchádzať stratám v budúcnosti.
A aby sa nezabudlo, je tu ešte insula, ktorá zareaguje okrem iného aj vtedy, keď je nám niečo (alebo niekto) odporný a spolupracuje pritom, s kým iným ako s amygdalou.
Insula je teda oblasť reagujúca na odpor. Myslite na pokazené jedlo, ktoré páchne a prosím, vizualizujte – pokrčili ste nos, prevrátil sa vám žalúdok, cítite napätie v krku a slzy v očiach? Zaktivovali ste insulu! Ale nie je to len odpor pri pokazenom jedle, insula reaguje aj na „nechutné“ správanie ľudí a situácie okolo nás úplne rovnako. Hovoríme predsa: „Hnusíš sa mi, je mi z toho zle, pretočil sa mi pritom žalúdok..“
Preto nie je až také komplikované pochopiť, prečo insula spolupracuje práve s amygdalou. Strach a odpor sú totiž základné obranné mechanizmy, preto je táto spolupráca nevyhnutná a v niektorých prípadoch dokonca žiadúca. Chceme sa vyhýbať toxicitám, pri otravách predsa ide o život. Keď neurovedci skúmali reakcie ľudí pri stratách zistili, že insula je aktívna. A čím vyššia je pravdepodobnosť straty, tým je insula aktívnejšia v porovnaní s reakciou, keď niečo ideme získať.
Takže keď to zhrnieme
Nič v našom mozgu nefunguje samostatne a všetko so všetkým súvisí, a ani v tomto prípade tomu nie je inak. Nie je úplne jasné, ako pri averzii k strate tieto regióny spolupracujú, je tu však jedna zaujímavá teória.
Amygdala sa straty bojí, pričom striatum počíta a snaží sa odhadnúť možný výsledok. A k tomu sa nám insula snaží tú stratu vytrvalo znechutiť. Pridá sa, samozrejme, veľa ďalších oblastí a každá niečím prispeje (a niečo si zoberie), čo v konečnom dôsledku znamená, že neurovedci, ktorí sa touto témou zaoberajú, majú ešte prácu na pár rokov.
Skôr, ako „skončíme s mozgom“, je tu stále PREČO? Prečo niektorých z nás bolia straty viac ako iných a rovnako, prečo iných teší napríklad 10 EUR viac ako ostatných? Je to pre každého rovnakých 10 EUR. Áno, hodnota bankovky bezpochyby rovnaká je, emócia (alebo pocit, ak chcete) rovnaký nie je. Naše správanie je čiastočne závislé od množstva „chemikálií“ (neurotransmiterov), ktoré máme v hlavách, a to už u všetkých rovnaké nie je. A tu hovoríme o odmene, takže nemôžem vynechať dopamín.
Čiastočne je teda naša schopnosť vypočítať stratu pri rizikovej voľbe ovplyvnená tým, koľko dopamínu „uvoľňuje“ náš mozog. Viac dopamínu – menšia averzia voči strate. Ak teda z akéhokoľvek dôvodu produkuje náš mozog veľa dopamínu, nebudeme schopní dobre predpovedať stratu a tým, ako by povedala moja stará mama, môžeme „prísť aj o vlastné gate“.
Status, moc a peniaze
Sociálno-ekonomické faktory tiež zohrávajú nezanedbateľnú úlohu pri našom postoji k state, pričom špecificky stojí za zmienku sociálna hierarchia. Ukázalo sa, že sociálna hierarchia by mohla byť pomerne dobrým ukazovateľom úrovne, do akej sme ochotní akceptovať stratu a mieru rizika s ňou spojenú.
Hovoríme teda o statuse a Ena Inesi, docentka organizačného správania na London School of Economics zistila, že ľudia vo vrcholových pozíciách sú menej averznejší k stratám. Dôvod je jednoduchý a vlastne úplne logický. Takýto človek je bezpochyby v lepšom postavení a ľahšie by znášal prípadnú stratu, či už z pohľadu peňazí alebo kontaktov. Na rozdiel od hierarchicky nižšie postaveného jedinca, ktorý v oboch prípadoch ťahá za kratší koniec. Na tomto mieste však treba pre úplnosť dodať, že čím vyššie v hierarchii, síce nižšia averzia ku strate, ale aj vyššia hodnota pripisujúca k ziskom.
To isté platí aj pre kohokoľvek v pozícii moci. Schválne uvádzam status a moc do samostatných odsekov, lebo sa nie vždy vyskytujú súčasne a vedia prekvapiť. Nie každý, kto má status, má aj moc a nie každý, kto má moc, má aj status. Príbehov o tom, ako urobili ženy/muži so statusom „nezmyselné“ rozhodnutia, lebo im zavolal/a manžel/ka (asistent/ka) poznáme všetci veľa. Ako sa zdá, prihliadnuc k predchádzajúcim odstavcom, až tak nezmyselné byť nemuseli.
A ty si odkiaľ, chalan?
To, odkiaľ pochádzame, má rovnako vplyv nato, ako vnímame averziu k state. V roku 2016 Dr. Mei Wang publikoval štúdiu, v ktorej skúmal skupiny ľudí pochádzajúcich z 53 rôznych krajín sveta s cieľom pochopiť, ako rôzne kultúrne hodnoty a rozdiely ovplyvňujú vnímanie strát jednotlivca. Záverom konštatuje, že obyvatelia z východoeurópskych krajín majú tendenciu byť najviac náchylný vyhýbať sa stratám, na rozdiel od obyvateľov z afrických krajín, u ktorých je averzia k state najmenšia. Jedným z možných vysvetlení môže byť rozdiel medzi kolektivistickými a individualistickými kultúrami.
Obyvatelia v kolektivistických kultúrach majú väčšiu sieť kontaktov a bezpochyby užšie vzťahy, čo v našom prípade znamená, že ak urobia zlé rozhodnutie a utrpia stratu, majú podporu rodiny, priateľov a komunity. Týmto sa vytvoril akýsi systém podpory, ktorý pomáha obyvateľom viac riskovať a prípadné straty tak nepociťovať. Čo je opačný prípad obyvateľov kultúr individualistických, ktorí takéto „záchranné koleso“ okolo seba vytvorené nemajú.
Ako z toho von?
Jedno je isté. Dopamín v lekárni nekúpime a sme lokalizovaní vo východoeurópskom regióne, takže tadiaľto cesta iste nepovedie. Avšak, ja som kouč a svet by nebol svetom, ak by profesionálny koučing nemal na averziu k strate efektívne riešenie. Ak klient vie, čo chce (ak nie, aj s tým vieme pomôcť) ?
- Prerámcovanie – spôsob, akým (si) kladieme otázky má vždy výrazný vplyv nato, ako (si) odpovedáme. Pýtajme sa teda inak, prípadne z opačného konca. Ak stojíme pred rozhodnutím, ktoré môže byť ovplyvnené averziou ku strate, prerámcujme a zdôraznime, čo môžeme získať. A napíšme si to. Rozhodnime sa potom následne.
- Perspektíva – posúdiť jednotlivú činnosť v súvislosti s inými je veľmi jednoduchý a účinný spôsob, ako sa rozhodnúť tak, aby sme si napríklad po čase „nevyčítali“ alebo „neľutovali“. Nielen v prípade averzii ku state, obvykle sa stačia otázky ako napríklad: „Čo najhoršie sa môže stať, aký by bol najhorší výsledok a čo všetko ovplyvní?“ Poznámky opäť pomôžu lepšie racionalizovať naše myšlienky a upratať ich do kontextu. Naša amygdala a insula tak získajú nevyhnutný čas na upokojenie, my následne potrebnú perspektívu. To sa oplatí.
Suma sumárum
Ak zoberieme do úvahy, že v roku 1979 si matematický psychológ Amos Tversky a jeho spolupracovník Daniel Kahneman „všimli“, že ľudia inak posudzujú straty a zisky a aj za toto „všimnutie“ v roku 2002 bola Danielovi Kahnemanovi udelená Nobelova cena, dnes túto „maličkosť“ pozorujú neurovedci v našich mozgoch na funkčných magnetických rezonanciách (fMRi), antropológovia chodia po celom svete a robia rozsiahle výskumy, dokonca najnovšie genetici skúmajú vplyv genetiky na averziu k strate, je fascinujúce pozorovať, čo z takého „všimnutia“ môže vzniknúť a kam až sa to celé môže posunúť.
A čo viac, najkrajšie je vždy pozorovanie našich malých dennodenných realít. Teraz môžete byť takýmto pozorovateľom aj vy, máte informácie a zdroje, a ak by chýbala perspektíva, vždy som tu pre vás. A ešte maličkosť. Nezabúdajte – kto sa bojí, nech nejde do lesa (hovoril, pre zmenu, môj starý otec ?)
Môj príspevok nie je záznamom koučovacích stretnutí, ani ukážkou koučovacieho procesu. Vyjadruje výhradne moje osobné názory a pohľady na problematiku
Zdroje:
Koukolík František (2014). Mozek a jeho duše, vyd: Galén
Koukolík František (2016). Rozhodování, vyd. Karolium
Inesi, M. (2010). “Power and Loss aversion.” Organizational Behavior and Human Decision Processes, 112, 58–69
Kahneman, D., & Tversky, A. (1977). Prospect Theory. An Analysis of Decision Making Under Risk. doi:10.21236/ada045771
Canessa, N., Crespi, C., Baud-Bovy, G., Dodich, A., Falini, A., Antonellis, G., & Cappa, S. F. (2017). Neural markers of loss aversion in resting-state brain activity. NeuroImage, 146, 257-265. doi:10.1016/j.neuroimage.2016.11.050
Tversky, A., & Kahneman, D. (2000). Advances in Prospect Theory: Cumulative Representation of Uncertainty. Choices, Values, and Frames, 44-66. doi:10.1017/cbo9780511803475.004
Canessa, N., Crespi, C., Motterlini, M., Baud-Bovy, G., Chierchia, G., Pantaleo, G., . . . Cappa, S. F. (2013). The Functional and Structural Neural Basis of Individual Differences in Loss aversion. Journal of Neuroscience, 33(36), 14307-14317. doi:10.1523/jneurosci.0497-13.2013
Wang, M., Rieger, M. O., & Hens, T. (2016). The Impact of Culture on Loss aversion. Journal of Behavioral Decision Making, 30(2), 270-281. doi:10.1002/bdm.1941
Bontempo, R. N., Bottom, W. P., & Weber, E. U. (1997). “Cross-cultural differences in risk perception: A model-based approach.” Risk Analysis, 17(4), 479–488
Hendricks, K. (2018, September 14). What causes loss aversion?
Sokol-Hessner P., Camerer C.F., Phelps E.A. (2013). “Emotion regulation reduces loss aversion and decreases amygdala responses to losses.” Social Cognitive and Affective Neuroscience 8(3), 341–50.
Sapolsky, R. (2017). Behave: The Biology of Humans at Our Best and Worst. New York, NY: Penguin Press.
Clark, C. A., & Dagher, A. (2014). “The role of dopamine in risk taking: a specific look at Parkinson’s disease and gambling.” Frontiers in Behavioral Neuroscience, 8, 196.
Levin, I. P., Schneider, S. L., & Gaeth, G. J. (1998). All Frames Are Not Created Equal: A Typology and Critical Analysis of Framing Effects. Organizational Behavior and Human Decision Processes, 76(2), 149-188. doi:10.1006/obhd.1998.2804