Žijeme najrýchlejšiu, najdynamickejšiu, najturbulentnejšiu a zároveň najmenej predvídateľnú dobu, ktorá v doterajšej histórii ľudstva nastala. Máme však najviac možností, technológií a vedeckých objavov, ktoré by sme mohli využívať, aby sme boli lepší, rýchlejší či úspešnejší v dosahovaní našich cieľov a uskutočňovaní našich vízií. Avšak namiesto toho, aby sme sa snažili čo najviac a čo najrýchlejšie spracovávať i využívať zdroje, ktoré máme k dispozícii a tým dospieť k našim cieľom, odkladáme, otáľame a vyhýbame sa veciam, o ktorých tvrdíme, že ich chceme. Prokrastinujeme. Menej či viac, často alebo niekedy, teraz, v minulosti alebo nás to len čaká – nikomu z nás sa prokrastinácia nevyhne. Čo je to s nami?
Čo je prokrastinácia a prečo to robíme?
Etymologicky je slovo „prokrastinácia“ (slovensky otáľanie, odkladanie, vyhýbanie sa) odvodené z latinského slovesa procrastinarea znamená „odložiť do zajtra“, pričom slovný základ akrasia je pôvodom staroveké grécke slovo s významom „robiť niečo proti lepšiemu úsudku“.
Prvé písomné zmienky o prokrastinácii sa dochovali z obdobia antiky, kedy ju Cicero označil za vlastnosť hodnú nenávisti a Thucydides (cca 400 rokov pred Cicerom) sa o nej zmienil ako o najhoršej z osobnostných vlastností (Steel, 2007).
Avšak, prokrastinácia nebola vždy vnímaná ako slabosť a negatívna vlastnosť, napríklad počas vojnových konfliktov bolo odkladanie rozhodnutí vnímané ako rozvážny a dôležitý krok (Ferrari et. al., 1995).
Úvodom je potrebné povedať, že prokrastinácia nie je fyzická lenivosť, chybne zvládnutý time manažment a už vôbec nie psychická porucha (v ojedinelých prípadoch môže byť príznakom, nie však poruchou ako takou). Je to nami vypestovaný zvyk (návyk, zlozvyk, technika) odkladať činnosti, ktoré sú nám menej príjemné, a/alebo majú vyššiu prioritu a uprednostňovanie činností, ktoré sú, naopak, príjemné, ale môžu počkať, prípadne by nám vôbec nenapadlo sa nimi zaoberať, ak by sme nemali na programe „to dôležité a nepríjemné“. Inak povedané, dobrovoľne odložíme nejakú činnosť napriek tomu, že vieme, že tento odklad nám môže ublížiť. Správame sa teda presne v rozpore s tým, čo hovoríme – že chceme byť úspešní, lepší, šťastní. Naše správanie je bezpochyby iracionálne. Teoreticky.
Prokrastinácia (teda otáľanie) je dôsledkom, nie príčinou nášho, na prvý pohľad iracionálneho správania, ktoré opakujeme tak často, že sa z neho stal zvyk. Iracionálne predpokladáme, že „toto dobré nebude“ a naša nadobudnutá emocionálna technika nás od tohto pocitu má „zachrániť“. My sa potom úlohe buď úplne vyhneme, alebo ju aspoň odkladáme, pokiaľ sa len dá. Čoho sa bojíme, že takto riskujeme?
Dôvodom je strach z nášho zlyhania – obavy, že neuspejeme, alebo neuspejeme dostatočne dobre. Ak k tomu pripočítame naše nízke sebavedomie, tlak na výkon (náš vlastný aj externý) a následnú kritiku, čisto prakticky – kto by do toho išiel?
Prokrastináciu si teda nevolíme preto, lebo sme nekompetentní (nedajbože hlúpi), ale preto, že sa cítime ohrození neúspechom, kritikou, vlastnými očakávaniami o sebe samom, perfekcionizmom a strachom, že budeme súdení a/alebo budeme musieť súdiť sami seba. Prokrastinácia je teda vedomé rozhodnutie a logicky najlepšia voľba.
FLOW ako nepriateľ akéhokoľvek otáľania
Ak prokrastinujeme, zapájame prevažne (ak nie výhradne) logické a kritické myslenie: „Koľko mám ešte času?“, „Robím to dobre?“, „ Budú spokojní/bude spokojný s výsledkom?“, „Bude to stačiť?“, „Stihnem to?“ a pod. Naša ľavá hemisféra teda pracuje na plné obrátky. Pýtame sa na bezchybnosť, presnosť, korektnosť a dochvíľnosť, rozmýšľame nad úlohou lineárne, akoby sa inak nedalo. Následkom je spustenie stresových reakcií v primitívnejších štruktúrach mozgu (amygdala), kde predstavy ohrozenia, možného zlyhania a straty uznania nájdu už len reakciu „útok alebo útek“.
Nato, aby sme úlohu, či projekt začali, alebo v ňom pokračovali, však potrebujeme nápady, tvorivé myslenie a kreativitu, ktoré „majú sídlo“ v presne opačnej, teda v pravej hemisfére. Reálne však nie je možné akokoľvek sa pokúšať tvorivo a kreatívne myslieť, keď si neustále „ideme príbeh zlého kritika“, alebo sa bojíme o výsledok. Jediné, čo môžeme urobiť je, že zabudneme na bezchybnosť a túžbu po prijatí (alebo ju aspoň dočasne odložíme, kým projekt nevymyslíme, na strach je vždy času dosť) a dovolíme si „to vymyslieť“. Takýto „nádych“ spôsobí, že zapojíme do procesu väčšiu časť mozgu, vymyslíme/postavíme základ projektu a následne budeme mať na čom pokračovať. Zlého kritika môžeme vypustiť na scénu v konečných fázach alebo sa pokojne môžeme spoľahnúť na skutočnosť, že nejaký sa už nájde, takže sa ani obťažovať vlastne nemusíme.
Život s prokrastinátorom
Pre lepšiu predstavivosť, je to ako keď do detailov „zorganizovaná motorová myš“ stretne/žije/priatelí sa/spolupracuje alebo musí riadiť „chronicky meškajúceho a zábudlivého leňochoda“. Ak nevedia, čo sa skrýva za problematikou prokrastinácie, žijú títo dvaja, napriek tomu, že hovoríme o dospelých ľuďoch, vzťah rodič – dieťa. „Ako si ďaleko s tým reportom?“, „Musíš mi vždy zavolať naspäť!“, „Mal by si sa tomu viac venovať, nech nemáš stres ako naposledy“ / „Veď dobre…“, „Ok, zavolám…“, „Robím na tom…“.
Neustále prichádzajúce zákazy, príkazy, kritika a kontrola spôsobujú u prokrastinátora ešte väčší stres, väčšie pochybnosti o sebe samom a väčší pocit ohrozenia, aké už sám má, takže namiesto toho, aby sme jeho cestu uľahčili, ešte viac mu ju komplikujeme a jeho pochybnosti a strachy umocňujeme.
Ak však nájdeme spôsob, ako ukázať a komunikovať, že sme partnerom a nie rodičom čakajúcim len nato, aby zakázal vychádzky, môžeme vytvoriť bezpečný priestor a uvoľníme tak tlak na výkon.
V pracovnom prostredí skúste na začiatku odlíšiť lojalitu a poslušnosť, ponúknuť pomoc a určiť cieľ spoločne. Ak sa z príkazu stane spoločná dohoda, z kritiky pozitívna konštruktívna spätná väzba a z neustáleho pripomínania termínov občas ponúknutá pomoc, projekt zrazu môže nabrať iné kontúry, a v konečnom dôsledku – prečo to aspoň neskúsiť?
Ako nad ňou zvíťaziť?
Žiadny perfektný, široko aplikovateľný návod, ktorý bude fungovať pre každého a najlepšie okamžite (maximálne do zajtra), neexistuje. Každý sme iný, rozmýšľame inak, žijeme iný život. Prokrastinácia je dôsledok, nie príčina, preto každý prokrastinujeme z iného dôvodu. Môžeme odstraňovať dôsledok, avšak ak neodstránime príčinu, bude sa stále vracať rovnaký bludný kruh. Preto skúste týchto pár tipov a ak to nepôjde, požiadajte o kvalifikovanú pomoc odborníka, ktorý vám rád profesionálne „podrží chrbát“.
· Spoznajte a pomenujte svoje strachy– všetci sa niečoho bojíme a niečomu sa vyhýbame. Čoho sa vlastne bojíte, že odkladáte tú preventívnu kontrolu alebo telefonát klientovi? Konkrétne.
· Vytvorte si plán B – čo najhoršie sa môže stať, keď ten projekt nestihnete? Čo potom urobíte? Čo urobíte, keď klient telefón zdvihne a ponuku odmietne?
· Vypracujte systém „malých krokov“– dôležitejšie, než ako a kedy skončiť je začať, no nie je jediný správny spôsob, ako to urobiť. Neriešte , ako sa to má skončiť (alebo ako si myslíte, že sa to skončí), začnite tým, čo dáva najväčší zmysel a vám najlepší pocit.
· Rozlišujte cieľ a prianie– cieľ je niečo, k čomu môžete vytvoriť časový plán, kroky a stratégiu pritom máte, viac menej, pod kontrolou. V prípade, že sa stane neočakávaná udalosť, máte vytvorený krízový scenár a/alebo ho operatívne viete vypracovať. Prianie nápadne pripomína listy, ktoré sme ako deti písali Ježiškovi, ako napríklad: „V horizonte 10 rokov chcem, aby sme ja aj moja rodina boli zdraví a mali dosť peňazí,“ alebo: „Chcem mať firmu ako Elon Musk alebo Bill Gates a tiež zdieľanú ekonomiku…“ Pracujte teda s cieľmi, nie s prianiami.
· Nesnažte sa o dokonalosť– v priebežnom procese môžete nájsť zdroje, ktoré vám poslúžia, ani neviete ako (áno, aj ľudí, ktorí radi pomôžu). Pracujte teda so zdrojmi, ktoré máte aktuálne k dispozícii, vždy je to viac, ako má sused oproti.
· Rozlišujte, čo môžete ovplyvniť a čo nie– vždy sa môže stať niečo, s čím ste nemohli počítať. Nesnažte sa riešiť veci, na ktoré v skutočnosti nemáte žiadny dosah, je to frustrujúce, berie to čas, energiu a nič nevyriešite. Sústreďte sa len na veci, s ktorými môžete „pohnúť“ výhradne vy so svojimi znalosťami, vedomosťami a zdrojmi, ktoré máte k dispozícii.
· Zaslúžite si oddychovať– po každom kroku si naplánujte relax. Pokojne aktivitu, pri ktorej ste predtým prokrastinovali, len teraz je to odmena zato, že ste sa posunuli. Vopred si naplánujete, koľko bude trvať a kedy sa k rozbehnutému projektu vrátite.
Záverom mi napadá ešte jedna vec, ktorú som nespomenula – čím viac budeme vedieť, čím viac budeme mať informácií a vedomostí o problematike, v ktorej sa pohybujeme, tým viac si budeme istí sami sebou a tým menej sa budeme báť a hovoriť si „Čo ak…“ a/alebo „Mal by som“. Pocit sebaistoty a nadhľadu je na nezaplatenie nielen keď hovoríme o prokrastinácii.
Mohlo by sa vám páčiť (nielen) k tejto téme:
Petr Ludwig: Konec Prokrastinace
Neil Fiore: The Now Habit – A Strategic Program for Overcoming Procrastination and Enjoying Guit / Snadná cesta z prokrastinace – Jak přestat odkládat úkoly
Brian Tracy: Just Shut Up and Do It! / Nerečni a Konaj!
Poznámka autorky článku:
Tento článok nie je záznamom koučovacích stretnutí, ani ukážkou koučovacieho procesu. Vyjadruje výhradne moje osobné názory a pohľady na problematiku