Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vyhlásila v roku 2006 permanentnú preťaženosť spôsobenú pracovne podmieneným stresom za jednoznačne „jedno z najväčších rizík 21. storočia“ (WHO 2006, Commission of Social Determinants of Health, Newsletter No. 9.). Bolo to v presnom protiklade s tým, s čím sa počítalo – respektíve, s čím počítali predpoklady klasickej ekonómie. John Maynard Keynes v roku 1930 vo svojej eseji „Ekonomické možnosti našich vnukov“ ( Economic Possibilities for our Grandchildren. V: Essays in Persuasions) rozvinul zásadnú myšlienku, že najväčšou výzvou ďalších generácií bude nadbytok voľného času a výzva, ako ho zmysluplne využiť. Prišiel čas zamyslieť sa nad témou work-life balance.
Odvtedy prešlo už pár rokov, máme rok 2019 a nielenže nič nestíhame, zároveň máme všetkého viac ako potrebujeme a v mnohých prípadoch aj ako chceme. Táto kombinácia, s ktorou v minulosti nikto nepočítal, spôsobila, že chceme stihnúť čo najviac (ideálne vtesnať 2 – 4 životy do jedného). A v túto chvíľu začína byť jasné, že to jednoducho matematicky nevychádza (napriek tomu, že na to máme podmienky aj možnosti).
Hľadáme preto tie správne spôsoby a recepty, ako predísť „nehodám zo zrýchlenia“ v našich životoch, ako bola tá, na ktorú spomíname ako na „najväčšiu finančnú krízu“ a už sa tak veľmi „nepomýliť“. S malým rozdielom – za finančnú krízu môžeme viniť „zlé banky, regulátorov, politikov“, skrátka kohokoľvek sa nám zapáči a/alebo práve hodí, téma work-life balance je však výhradne naša vlastná, čo celú situáciu výrazne komplikuje.
Firma, jej ľudia a work-life balance
Dnešné pracovné prostredie je plné výziev nielen pre zamestnávateľov, ale aj pre samotných zamestnancov. Čo sa týka odpracovaných hodín, náš pracovný čas sa v porovnaní s pracovným časom našich predkov podstatne skrátil.
Avšak čo pribudlo, sú rozhodovacie a komunikačné procesy, ktoré podstatne predlžujú čas strávený v práci. Takže pracujeme síce menej ako v minulosti, len si menej rozumieme, takže kým sa dohodneme, tak to nejakú tú chvíľu trvá.
Aj z tohto dôvodu je jednou z hlavných výziev nepochybne práve work-life balance. Na jednej strane si zamestnávatelia uvedomujú neustále rastúce očakávania svojich zamestnancov na rovnováhu, ktorú kladú medzi pracovný a súkromný život. Na strane druhej je tu však stále prítomný tlak na výkon a s tým súvisiaci pocit nedostatku času v neustále zrýchľujúcej sa dobe.
Na mieste je teda položiť si otázku, na koho strane je zodpovednosť za work-life balance zamestnancov. Je to zamestnávateľ, ktorý by mal, ako autorita, neustále vytvárať podmienky, investovať a následne dohliadať na zamestnancov, aby žili svoje životy v rovnováhe a predchádzali tak demotivácii, v horšom prípade vyhoreniu? Bezpochyby, šťastní a motivovaní zamestnanci rovná sa úspešná firma.
Alebo sú to samotní zamestnanci, ktorí sú vlastne na konci dňa zodpovední za vlastné životy? Koniec koncov, hovoríme o dosiahnutí work-life balance, kto nám vlastne môže našu vlastnú rovnováhu prikázať, okrem nás samých?
Zázrak menom príručka a školenie work-life balance alebo rýchle fixy so zárukou
Jednoduchým, a najmä rýchlym riešením, sa javia semináre, školenia a príručky na time management, delegovanie a samotnú tému work-life balance.
Za 2 hodiny až 2 dni nám niekto za primeranú cenu dá zaručený návod, ako zostať výkonný (prípadne výkonnosť zvýšiť), stihnúť viac a pritom sa usmievať. Kto zvládne viac a za kratší čas, stane sa výkonnejším zamestnancom, managerom, podnikateľom. Avšak, v konečnom dôsledku, aj tak bude mať viac práce a bude sa točiť v špirále stresu. Inak povedané, školiace programy a knihy akéhokoľvek typu môžu byť minimálne kontraproduktívne (viac: B. Aeon, H. Aguinis: It’s About Time: New Perspectives and Insights on Time Management).
Zabúdame, že v pozadí všetkého je individuálne vnímanie času ako veličiny, miera zodpovednosti, ktorú preberáme pri rozhodovaní pri činnostiach, ktoré vykonávame (a to nezávisle od skutočnosti, či sa jedná o aktivity súkromné alebo pracovné) a hodnoty, ktorými sa ako jednotlivci riadime. A nato, žiaľ, nenájdeme všeobecný návod na žiadnom školení, ani v knihe.
Nie je Parkinson ako Parkinson
Prvé, čo nám pri slove „Parkinson“ napadne, je pravdepodobne neurodegeneratívne ochorenie centrálnej nervovej sústavy, ktoré je najviac rozpoznateľné neprehliadnuteľným trasením. Nie však o tomto „Parkinsone“ by som rada hovorila, k téme je relevantný ten druhý.
Cyril Norhcone Parkinson (1909-1993) bol britský historik, námorník a spisovateľ, ktorého, okrem iného, zaujal nárast byrokracie v britských kolóniách, napriek ich evidentnému poklesu. V roku 1953 publikoval časopis The Economist jeho článok, ktorého prvá veta znela: „Každá práca trvá tak dlho, koľko na ňu máme času“. Táto veta je dnes známa aj ako Parkinsonov zákon (angl. Parkinson’s Law). Aj keď pôvodne sám autor označil ako zákon svoje zistenie, že počet úradníkov rastie nezávisle od objemu ich úloh (alebo “objem práce narastá tak, aby zaplnil čas, ktorý je k dispozícii na jej dokončenie“).
Predstavme si situáciu spred 100 rokov, teda cca rok 1920. Ak by sme žili v tomto období, akou rýchlosťou by sme cestovali, ako a koľko by sme medzi sebou na diaľku komunikovali? Veci, ktoré by pre nás pred časom boli nepredstaviteľné alebo by znamenali minimálne luxus, sú dnes bežnou súčasťou našich životov – naše požiadavky a nároky teda stúpajú v takej miere, v akej prostredníctvom technologického pokroku získavame čas.
Ak by nám teda dnes stačilo jazdiť na koňoch (alebo na pomalých autách), jesť jednoduché jedlá a dostávať poštu raz za 2 – 8 týždňov, tak ako našim pra-prastarým rodičom, ja dnes nepíšem článok o work-life balance, lebo by táto téma neexistovala. Stojíme však zoči-voči paradoxu – napriek tomu, že máme všetky dostupné technologické vychytávky nato, aby sme mali viac voľného času, nemáme čas vôbec na nič, resp. vôbec na máločo.
Pravdou však je, že času máme omnoho viac ako si myslíme, presne tak, ako bolo úradníkov v britských kolóniách (o žiadnych iných úradníkoch a byrokracii, samozrejme, nie je reč, výhradne britské kolónie). Inak povedané, ak máme na niečo hodinu, urobíme to za hodinu, ak týždeň, bude to hotové za týždeň.
Kde je focus?
Keď talianski psychológovia pred časom robili rozsiahly výskum o zdravom životnom štýle, s dotazníkmi sa zastavili aj u tirolských sedliakov. Problematické sa ukázalo nielen štandardné formulovanie otázok ohľadne pracovnej doby či ich vlastného pochopenia rozdielu medzi prácou a voľným časom, ale nemenej aj otázka relaxu. Sedliaci robili, čo bolo potrebné – dojili, kosili, rozprávali deťom rozprávky a zabávali sa pri dychovke. Keď sa psychológovia opýtali svojich „subjektov“, čo by robili, keby mali viac času na oddych, eventuálne na zábavu, dostali jednoznačnú odpoveď: „Viac by sme dojili, kosili, rozprávali deťom rozprávky a zabávali sa pri dychovke“ (dáta zo štúdie boli použite v rôznych článkoch Journal of Happiness Studies2011-2012). Žiadny stres a dokonalé šťastie, jeden by tým kravám aj závidel.
Zaujímavosťou zo zmieneného výskumu nie je ani tak fakt, že by bolo najlepšie odsťahovať sa doživotne k Tirolákom alebo zvýšiť pozornosť pri formulovaní otázok pri zákazníckych a/alebo zamestnaneckých prieskumoch. Vyzerá to však, že „skúmané subjekty“ dali nám všetkým vzorec na rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom bez toho, aby o tom vedeli.
Návod od Tirolákov?
- Čo je dôležité alebo hodnoty a priority– oddeľme signál od šumu (zrno od pliev, ak chcete) a zbavme sa tým pretlaku informácií. Nie všetko treba vedieť, počuť, čítať, odpísať na každú správu. Náš mozog je prispôsobený na spracovanie len obmedzeného množstva informácií a rovnako aj kalórií, my žijeme v prebytku. Všetkého. Nechajme ho teda pracovať na dôležitom signále, nie na nepodstatnom šume.
- Jedzme zdravé (a chutné) jedlo– okolo jedla, významnosti (nevýznamnosti) jeho chuti, zdravia či nutričných hodnôt by sa dalo napísať veľa a ťažko niečo, čo už niekto nespomenul. Čo by som však v tomto bode chcela zdôrazniť, je problematika mikrobiómu, špecifických črevných baktérií. Celkovo je výskum mikrobiómu (novoobjavený „ľudský orgán“ zložený z baktérií, plesní a vírusov) na začiatku. Čo však vedci už teraz vedia s istotou povedať napríklad o črevných baktériách je, že produkujú viac serotonínu a snáď aj dopamínu ako mozog sám. A keďže jesť všetci musíme, prečo sa nenajesť rovno do dobrej nálady (serotonín) a za odmenu (dopamín)?
- Ľudia, vy a vzťahy– od roku 1938 prebieha najdlhšia štúdia zameraná na medziľudské vzťahy a ich vplyv na kvalitu nášho života (podrobnosti nájdete pod titulom „Harvard Study of Adult Developmnet“). Z pôvodných 739 účastníkov štúdie (mužov), ktorí boli vybraní z rôznych sociálnych vrstiev, vzdelania, rás a podobne, stále žije a teší sa plnému zdraviu cca 60 z nich. Každý rok ich vedci podrobovali (a stále podrobujú) nielen detailným individuálnym rozhovorom, ale skúmali aj ich okolie, spolupracovníkov, rodinu a zdravotné záznamy. Po viac ako 80 rokoch sú výsledky jednoznačné – všetci si na začiatku mysleli, že šťastní budú vtedy, keď budú slávni a/alebo bohatí. Teraz sú šťastní a zdraví, lebo majú okolo seba ľudí, ktorým na nich záleží a na ktorých záleží im. Sociálne väzby a kvalita vzťahov je to, čo nás vie urobiť spokojnými a vyrovnanými ľuďmi. Na začiatok možno stačí len vymeniť pár minút strávených pred obrazovkou za pár minút strávených s človekom.
Suma sumárum – ak by čisto teoreticky bol toto prvý a posledný pokus o život, ktorý máme, ako by mohol vyzerať? Zarábať si prácou, ktorá nás baví a má zmysel (máme možnosti, tak žime hodnoty, priority a úžitok). Jesť jedlo, ktoré je dobré a prospieva nám (alebo poznaj si kravu, ktorá ti mlieko dáva). Rozprávať (čítať) deťom rozprávky a smiať sa s ľuďmi, ktorí sú nám blízki (ja vynechávam dychovku, ale to je osobná preferencia, výber hudobného podkladu je individuálna záležitosť každého čitateľa J).
Komplikované veci bývajú obvykle jednoduché, len tá jednoduchosť nás na nich všetkých tak mätie…
Mohlo by sa vám páčiť (nielen) k tejto téme:
Ulrich Schnabel: Musse. Vom Glueck des Nichtstuns / VEGET. Umenie ničnerobenia
Dale Carnegie: How to Stop Worrying and Start Living / Ako sa zbaviť starostí a začať žiť
Seneca: On the Shortness of Life (Penguin Books, edícia: Great Ideas)
Poznámka autorky článku:
Tento článok nie je záznamom koučovacích stretnutí, ani ukážkou koučovacieho procesu. Vyjadruje výhradne moje osobné názory a pohľady na problematiku